Už podľa veľmi starej cirkevnej tradície, v súlade s rozdelením liturgických funkcií, biblické čítania prednáša lektor, ktorý vykonáva svoju vlastnú funkciu aj v prípade, že sú na liturgii prítomní aj posluhujúci vyššieho stupňa. Dnes sa lektorát chápe ako služba (ministerium), ktorá je popri diakonáte, podobne ako akolytát určovaná aj laikom. Laici sú "vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, jeho vlastný ľud" (1 Pt 2,9; porov. 2,4 - 5), ktorý má "vďaka krstu právo aj povinnosť" konať liturgiu, teda aktívne sa zapájať do slávenia sv. omše. Lektor je popri diakonovi najdôležitejšia služba. V 1. storočí čítal každý. V 2. storočí čítali klerici. V 5. storočí, keď bola liturgia v najväčšom rozkvete, už čítajú lektori. Lektorát zanikol v 10. storočí. Obnovený bol po II. vatikánskom koncile. Lektor je ustanovený na úlohu čítať v liturgickom zhromaždení Božie slovo. (Myslí sa lekcie, nie evanjelium!) Ak chýba žalmista, recituje medzi čítaniami žalmy. Ak niet diakona, v spoločných modlitbách veriacich prednáša úmysly. Aby tieto úlohy konal dôstojnejšie a dokonalejšie, má často rozjímať nad slovami Písma. Lektor si musí danú lekciu najskôr dôkladne prečítať. Pri ambone si dáva pozor i na gestá a držanie tela. Veď číta Božie slovo. Svoju úlohu pri slávení eucharistie plní aj vtedy, keď sú prítomní posluhujúci vyššieho stupňa. Keď sa ide k oltáru, môže niesť, ak nie je prítomný diakon, knihu evanjelií.
